Poľovníctvo

Lov zveri je starý ako ľudstvo samo, býval spoločným prostriedkom na zabezpečenie obživy vo štvrtohorách sa objavujúceho pravekého človeka i časti príslušníkov neskorších spoločenských formácií. Bol hybnou silou rozvoja ich činnosti, školou odvahy a statočnosti. Viac tisícročným vývojom z lovca prvotnopospolnej spoločnosti sa stáva usadlý poľnohospodár, chovateľ domáceho zvieratstva a pastier stád. Táto skutočnosť človeka oslobodila od rizika neistoty, výsledkov lovu, a tým aj získanie poživne. Aj napriek tomu, že lov už pred desaťtisíc rokmi prestal byť jedinou zábezpekou existencie človeka, zdedený lovecký pud (atavizmus) v človeku pretrval dodnes. Veľmi skoro sa lov stal výsadou kráľov a feudálov, formou kratochvíle prejavom moci, bohatstva a ešte začiatkom 20. storočia bol u nás takmer výlučne doménou rodu (napr. Pálfy, Coburg, Károlyi, Andrássi, Hohenlohe).

Lov a zver po státisíce rokov boli pre človeka jedinými možnosťami, ako získať obživu. Keď sa predkovia človeka a pračlovek dostali na vyšší stupeň vývoja, došlo i k určitej „deľbe práce“. Ženy, ktoré sa starali o deti a udržiavanie tábora, nemohli z neho vychádzať na väčšie vzdialenosti za zverou. Preto sa lovu väčšej zveri venovali muži a ženy zbierali v okolí tábora rôzne konzumné rastliny a ich časti, lovili menšie živočíchy, nielen vtáky a cicavce, ale aj plazy, obojživelníky, hmyz, mäkkýše a červy. Vyrábali odev, obuv a pripravovali jedlo. Lovci mohli byť pri love väčšej zveri úspešní len vtedy, keď pracovali spoločne, či už pri jej naháňaní do priepastí, kopaní jám na jej lapanie, alebo pri útoku na nebezpečného jedinca. Spočiatku bola spoločná práca primitívna, asi tak ako pri love spolupracuje svorka vlkov, hyen, alebo levíc. Postupne sa zdokonaľovala, čo súviselo aj s vývojom reči. Pri love používal pračlovek pästné klinovité kamene, kyjaky, neskôr aj oštepy a nože. Spočiatku mali takéto „nože“ drevené rúčky a do nich vsadené kamenné čepele. Luk bol vynájdený len po dlhom čase a až oveľa neskôr kuša.

Prvým domácim zvieraťom človeka bol pes. Jeho predkom bol pravdepodobne vlk. Vo svete existuje 7 rôznych teórií o pôvode psa. „Spolužitie“ vlčích svoriek s tlupami pravekých lovcov bolo zrejme problémové, ale možno z neho mali obe strany úžitok. Vlci sa mohli priživovať na zvyškoch koristi praľudí, čím vykonávali určitú sanitárnu službu okolo táborísk a možno niekedy zase pravekí lovci odohnali vlkov od ich koristi a sami sa jej zmocnili. A iste sa občas stávalo, že vybrali aj vĺčatá z brloha, ktoré mohli ženy aj dojčiť, takže potom skrotli a mohli sa stať ľuďom pomocníkmi pri love. V čase hladu im zase mohli poslúžiť aj ako železná rezerva potravy. V Nemecku sa našli hroby ľudí, pri ktorých boli pochované aj psy staré 14.000 rokov. Len omnoho neskoršie bola udomácnená ovca a koza, neskôr hovädzí dobytok a ešte neskôr kôň.

Potom človek nebol iba lovcom zberateľom, ale aj pastierom. Ešte stále však viedol aspoň z časti nomádsky spôsob života, lebo keď vylovil zver v širšom okolí táboriska, premiestňoval sa do iného na zver bohatšieho revíru. Podobne, keď jeho zvieratá na jednom mieste vypásli trávu, musel putovať za čerstvou pašou. V zime viedol stabilnejší spôsob života, lebo sa utiahol do teplejších obydlí – jaskýň, zemljanok alebo chatrčí, kam si musel zhromaždiť aj zásoby potravy pre seba i zvieratá.

Usadlý spôsob života začal viesť až keď ako roľník začal obrábať pôdu. Spočiatku, keď pôdu okolo svojej usadlosti vyčerpal a prestala rodiť, ešte sa občas sťahoval na iné miesto. Tam bol nútený vyklčovať alebo vypáliť kus lesa, aby tak získal nové políčka a pastviská. Neskôr zaviedol úhorovanie, prihnojovanie trusom zvierat, vďaka čomu sa úrodnosť pôdy obnovovala a už ho nič nenútilo sťahovať sa. Až potom mohli vzniknúť prvé trvalé väčšie ľudské sídliská, dediny a mestá.

V tejto etape vývoja sa význam lovu zveri pre obživu ľudí postupne zmenšoval, respektíve človek zver nelovil už len kvôli divine, ale aj preto, aby si ochránil stáda pred predátormi a polia pred škodami spôsobenými najmä diviačou a jeleňou zverou. Oveľa neskôr však začal rásť i spoločenský význam lovu zveri ako určitej formy kratochvíle, športu, rekreácie, respektíve aj „prípravy na vojnu“.

Nové chápanie poľovníctva si postupne vyžiadalo aj zavedenie poľovníckej legislatívy. Kým v minulosti mohol loviť zver v teritóriu určitého ľudského klanu každý jeho člen, ba naopak, bolo jeho povinnosťou takto prispieť do svojho spoločenstva, právo poľovníctva si začali pre seba vyhradzovať panovníci a vysoká šľachta prípadne aj vysoký klérus, zatiaľ čo obyčajný človek (roľník, remeselník) nesmel loviť zver. Pravda, už aj dovtedy existovali pri love niektoré „tabu“, napríklad zákaz lovu určitých posvätných miestach, v určitých časových obdobiach a podobne, ale neskôr už išlo o zákaz všeobecný, pre všetkých členov príslušného spoločenstva. Pritom všetky zákazy sa vydávali v prospech panovníka a šľachty. Pospolitý ľud mohol iba pytliačiť, čo sa veľmi prísne trestalo.

Takzvané regálne, či kráľovské právo v stredoveku zabezpečovalo panovníkovi príjmy. Panovníci umožnili vznik šľachtických a kláštorských veľkostatkov, lebo takzvaný pozemkový regál dával panovníkovi právo disponovať tzv. neobsadenou pôdou aj lesmi, ktoré ako donácie dával svojim verným. Niekedy si však panovník aj tu vyhradzoval právo len pre seba. Donácie boli spočiatku doživotné, neskôr i dedičné a týkali sa tiež práva lovu a rybolovu. Napríklad Gejza I. v roku 1075 daroval benediktínskemu kláštoru v Hronskom Beňadiku rozsiahle pozemky v údolí Hrona i s kráľovskými lovcami, respektíve hájnikmi, ktorí tam žili. Panovník udeľoval donácie najmä preto, aby si tak zaviazal šľachtu k vernosti, alebo aby na určité miesta prilákal kolonistov.

Z roku 1113 je známa osada Sokolníky, patriaca pod Nitriansky hrad, v ktorej žili sokoliari, o niečo neskôr vznikla osada Psiare, obývaná chovateľmi psov. Ďalej sú to Hájniky pri Zvolene a taktiež Môťová, ktorej obyvatelia boli najdlhšie v poľovníckych službách kráľa. Umožnil to takzvaný kráľovský zvolenský les, ktorý sa tiahol od Zvolena až na Liptov, kde bolo treba strážiť zver a zverničky, ktoré tu kráľ budoval. Napríklad obec Poniky vznikla na kuse lesa, ktorý panovník venoval osadníkom. Poľovnícky pôvod má aj Stupava.

Kráľ Vladislav II. vydal v roku 1504 poľovnícky zákon so zákazom lovu pre poddaných. Zákon z roku 1729 o poľovníctve a vtáčnikárstve zakazovalo aj mešťanom a cudzincom, čo sa znova potvrdilo v roku 1794, pričom však vyšlo nariadenie hradiť školy škody spôsobené zverou. K opätovnému potvrdeniu zákazu lovu pre pospolitý ľud došlo ešte aj v rokoch 1802, 1836 a 1840.

Urbariát vznikol u nás v roku 1514. Išlo o feudálny hospodársky právny pomer, spísanie povinnosti, ale aj práva a úžitkov poddaných a to aj s vrchnostenských majetkov (napríklad lesov). Posledný tereziánsky urbár je z rokov 1767 až 1770. Urbariát padol zrušením nevoľníctva, kedy sa lesy odovzdali do spoločného nedeliteľného vlastníctva urbarialistov. Spravidla to však boli najhoršie, najmenej výnosné lesy. V roku 1879 vyšiel v Uhorsku zákon ukladajúci urbarialistom hospodáriť podľa lesného hospodárskeho plánu (LHP) a zamestnávať odborný lesný personál. Keďže zákon sa neplnil, vyšiel v roku 1898 nový, ktorý v týchto lesoch zaviedol povinnú lesnú správu a dozor vlastných oddelení okresných úradov. Výkon práva poľovníctva v urbárskych lesoch (aj v komposesorátoch a v lesoch takzvaných pastevných spoločenstiev) sa prenajímal verejnou dražbou. Až v roku 1958 prešli všetky tieto lesy do správy štátnych lesov.

Poľovnícky zákon z roku 1873 už konštatoval, že poľovné právo je súčasťou pozemkového vlastníctva, pričom minimálna výmera revíru bola 100 jutár (57,5 hektára). Dovoľovalo sa však, aby sa viacerí menší vlastníci pôdy spolčovali. Až v roku 1883 vyšiel zákonný článok XX. o poľovníctve, ktorý platil v Uhorsku a neskôr aj na území Slovenska 64 rokov, teda až do 01.01.1948. Podľa neho vtedy prestali platiť veľkostatkárske privilégiá a výkon práva poľovníctva bolo možné dávať voľne do prenájmu. Ak mal vlastník 200 jutár (115 hektárov) mohol mať vlastný revír a tí, ktorí mali aspoň 50 jutár, mohli sa spolu spolčiť a vytvoriť spoločenstevný revír. Vlastníci menších pozemkov ich museli prenajímať. V roku 1929 síce bol u nás vydaný takzvaný malý zákon o poľovníctve č. 98 zbierky platný na území celej Československej republiky, ale v podstate riešil len otázky času lovu a ochrany zveri. Legislatívnu situáciu poľovníctva u nás od základu zmenil až zákon č. 225/1947 zbierky o poľovníctve. Začal platiť 01.01.1948 a v poľovníctve nastali podstatné zmeny. Nastalo zľudovenie poľovníctva. Do poľovníckej organizácie začali vstupovať aj robotníci a roľníci. Na poľovníctvo sa začalo pozerať ako na kultúrnu a hospodársku činnosť. Každý poľovník musel byť povinne organizovaný vo zväze poľovníckych ochranných spolkov na Slovensku.

V stredoveku sa na lov zveri používali sekery, valašky, siete, oštepy, piky a luky, koše, jamy, železá a praky, nože, meče, lep, oká, sokoliarske dravce, psy, ale aj iné pasce, ako napríklad háky s návnadou, rôzne sklopce, kačičiarne na lapanie divých kačíc a tak ďalej. Pretože šľachta sa bála ľudu, zakazovala vlastniť aj tie najprimitívnejšie zbrane, tak napríklad v roku 1746 dokonca aj pastieri mali zákaz nosiť kyjaky proti vlkom.

Veľkopanské poľovačky boli v stredoveku veľmi honosné. Parforsné štvanice zveri na koňoch s veľkými svorkami psov doprevádzala lovecká hudba, rôzne ceremónie a rituály. Páni a panie sa odievali do drahých odevov a ľud musel robiť honcov, nosičov, sluhov živiť svorky psov a starať sa aj o obživu celej loveckej spoločnosti. Konali sa tiež veľké obstavené pohony. Tisíce poddaných celé týždne naháňali zver, aby sa sústredila na uzavretej malej ploche, odkiaľ sa potom naháňala pred altánky, z ktorých ju šľachtici bez výberu hromadne strieľali. Stavali sa honosné poľovnícke kaštiele, v ktorých spoločnosť po poľovačke hodovala, zabávala sa, budovali sa takzvané poľovnícke dvory, kde boli ustajnené kone, povozy, psy, zásoby, siete a ubytovanie pre poľovnícky personál. Vo veľkom sa zakladali zvernice, aby panstvo malo stále dostatok zveri na lov, pritom zvernice však mali stále veľký význam aj pri obnove zdecimovaných stavov zveri vo voľnej prírode a zavádzaní nových druhov (daniel a muflon a iné).

Zdokonaľovanie a rozvoj palných zbraní a postupná demokratizácia spoločnosti vyvolali veľké zmeny aj v poľovníctve. Jednak sa výrazne zvýšil počet poľovníkov a zmenila sa ich sociálna štruktúra, lebo právo poľovníctva už mohli vykonávať aj vlastníci poľovníckych pozemkov a strednej vrstvy. A zmenili sa aj spôsoby lovu, veľké honosné poľovačky postupne zanikli, čoraz zriedkavejšie sa používali siete a rôzne pasce a viac sa rozširovala postriežka, posliedka a spoločná poľovačka na malú zver. Ťažké a nemotorné muškety a nepraktické predovky postupne nahradili výkonné guľovnice, brokovnice a kombinované zbrane s optikou. Zbytočnými sa stali tiež svorky duričov používaných na parforsné štvanie zveri a postupne ich nahradili farbiare, stavače a iné moderné plemená poľovných psov.

Za mnoho tisícročí sa tak z jednoduchého lovu postupne stalo poľovníctvo, ktoré na 1. miesto postavilo plánovitý chov a ochranu zveri a jej životného prostredia a až na 2. miesto jej lov.

Tak ako sa menilo sociálne a triedne zloženie spoločnosti, menilo sa aj nazeranie na zver, lov a na poľovníctvo, i na jeho funkciu. Súčasná generácia poľovníkov nadväzujúc na tradície poľovníctva na území našej vlasti pochopila, že prudký technický rozvoj kladie na ňu čoraz väčšie nároky a že poľovník dnešných čias už dávno nie je iba lovcom, alebo poľovníkom starého typu, ale že sa zákonite stáva aktívnym činiteľom ochrany prírody.